Minulý týždeň som cestovala v rýchliku v smere s Bratislavy do Prievidze. Čudné bolo už to, že som stihla autobus a prišla načas na stanicu. Rýchlik stál podozrivo skoro na kolaji a nie ako býva zvykom na tretej, ale na prvej. Keby som poverčivá, tak to nazvem znamením.
Už pred stanicou Zbehy sme stáli s dôvodu výnimočnej dopravnej udalosti nejakých desať minút. Naľavo kopa hnoja, na pravo pár keríkov, stromčekov a nikde nič iné, len pole. Keď sme sa konečne dostali na stanicu, asi desať metrov za stanicou sa nám pokazila mašina.
To by nebolo nič strašné, keby táto zastaralá cesta nebola jednokoľajová a nemuseli sme čakať na príchod ďalšieho „HDV", alebo ľudovo mašiny až s Topolčian. Leopoldov bol ako riešenie logicky nemysliteľný. Paradoxom je, že sme tam stáli ďalších dvadsať minút pre prepájanie mašiny, keďže trasa nieje kompletne elektrifikovaná.
Celá operácia trvala asi hodinu, najprv po vozňoch a vonku pobehovali splašene revízory a až potom riešili situáciu. Už na začiatku sa všetkým zdalo čudné, že dlho stojíme a nehýbeme sa. Ľudia si totiž mysleli, že ešte nastupujú cestujúci a tak čakáme. Po pár minútach to však začalo byť čudné asi každému. Až neskôr sa ozvalo oznámenie s megafónu. Všetci samozrejme šomrali, dedko s dvoma vnučkami sa dokonca pozrel hore ako keby táto cesta bola za trest.
Keď sme sa konečne pohli, všetkým odľahlo i keď nie na dlho. Zdá sa to ako s amerického filmu, ale po jednej zastávke sa nám v Hlohovci opäť pokazila mašina. Asi desať metrov za stanicou. Na ďalšie HDV sme čakali ďalšiu skoro hodinu. Sprievodcom to muselo byť zrejme už aj trošku trápne. Ďalšiu mašinu sme čakali až s Prievidze opäť okolo hodinky. Ďalšiu nefunkčnosť sme opäť len predpokladali, keďže sme neboli ihneď informovaný. Veď načo?
Aby sme šťastne zavŕšili túto nekonečnú kovbojku, tak sa pokazilo elektrické otváranie dverí a tak sme s tých dvoch modernejších vozňov utekali ku starším s mechanickým otváraním. Naše meškanie bolo iba okolo dvoch hodín, neboli sme vôbec kompenzovaný ako zákazníci, ledva sme vyskočili ako vo filme Slno, seno kde "nezastavujem, máme spoždení". Hlavne, že sme šťastne docestovali.