Začalo sa to pomerne nevinne. Bola som v šiestom ročníku základnej školy a nebola som nikdy bábikou barbie, aby som patrila medzi obľúbené dievčatá. Dvaja chalani ma však evidentne neznášali. Nerobili sme im možno domáce úlohy alebo sme boli príliš zahrabané v knihách, ale dôvod si presne nepamätám.
Najprv to začalo hádkami a výsmechmi a neskôr prešli aj k nadávkam. Najprv som to brala ako žart s ktorým raz prestanú. Nestalo sa. Neskôr začali útočiť aj fyzicky. Ja a moja spolužiačka sme sa nevedeli brániť oproti dvom chalanom. Boli sme ešte deti, ktoré nenapadlo zavolať políciu. A tak nám brali školské veci, naháňali nás s konármi zo stromu, ktorými nás bili, nalievali sprite do tašiek a podobné.
Pamätám si dodnes, ako sme sa vždy pri jednom dome rozdelili aby to bolo aspoň vyrovnané a utekali čo nám sily stačili. Vždy som nešla na obed a pripravovala ešte vopred kľúče na odomknutie dverí od vchodu. Ešte aj potom som sa cítila nie svoja a očakávala, že ma zdrapnú, keď budem vychádzať z výťahu. Našťastie som bývala dobrá v behu na dlhé trate.
Aj napriek tomu, že zvonili pri vchodových dverách na zvonček aj dve hodiny zavrela som sa v izbe a dúfala, že naši nič nezistia. Hanbila som sa, že je to moja vina a že sa neviem brániť. Modriny som maskovala ako telesnú výchovu a stratu „pár vecí" ako zábudlivosť. Keď som čo i len spomenula nejaký problém a vyrozprávala sa, že je mi v kolektíve ťažko, bola som len vzťahovačná.
Na všetko sa neskôr prišlo a vinníci síce neboli preradení ako radia všelijaké psychologické príručky, ale aspoň som mala istotu, že sa na nich dáva pozor. Po celý deviaty ročník som spolu s nimi chodila do triedy. Možno je to zvláštne, ale od tej doby sa bojím tmy. Nikdy neviem či na mňa jeden s nich nevybehne, ale to je len hlások dieťaťa, ktoré sa neprestalo báť.